Hrad dal postaviť pravdepodobne v r. 1253 – 1270 na mieste starého hradiska Ivankov syn Ondrej, účastník bitky pri Slanej. Najstaršie jadro hradu vymedzoval hradobný múr neskororománske opevnenia, ktoré uzatváralo trojuholníkové nádvorie. Na južnej strane, na vyvýšenine bola hranolová veža s obytnou a obrannou funkciou. Koncom 13. storočia pristavali ďalšiu vežu. Medzi veže postavili potom paláce v spoločnom opevnení. V tejto podobe poznal hrad Matúš Čák Trenčiansky a takto stál až do 15. storočia Pôvodne v polovici 13. storočia nebol postavený hrad Gýmeš v takom rozsahu. Veľký hrad vznikol v neskoršej dobe a to spojením resp. opevnením viacerých menších budov, resp.hradov, ktoré boli postavené v tesnej blízkosti. V období medzi 9. a 13. storočím na mieste zvanom Pustý Gýmeš bolo desať menších osád, z ktorých ostala jedna a to obec Jelenec. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1113, keď obec Gýmeš sa uvádza v súpise majetkov zoborského kláštora benediktínov. gymes_historia(zdroj: www.cas.sk) V Zoborskej listine sa riešia majetkové pomery benediktínského kláštora. Roku 1226 obec Gýmeš daroval kráľ Ondrej II. Ivankovi z rodu Hont-Poznaň. V roku 1295 obec tvorili dve osady a to Horný a Dolný Gýmeš, ktoré boli od seba oddelené lesom. Už v tejto dobe sa spomínajú vinice. Hrad Gýmeš dobil v roku 1302 Matúš Čák Trenčiansky, privlastnil si ho a ponechal tu svojho poverejníka s menom Detre. Aj tu sú historické údaje rozdielne v závislosti od zdroja. Údajne Ondrejov vnuk Štefan Forgáč sa pridal na stranu Matúša Čáka, za čo mu kráľ skonfiškoval majetky. Iný prameň uvádza, že kráľ získal hrad Gýmeš po smrti Matúša Čáka. Ondrej II. s bratom Ivankom II. bojovali proti Matúšovi Čákovi a v roku 1312 obaja padli. Roku 1312 Matúša Čáka kráľovské vojská vyhnali a hrad zostal kráľovským majetkom až do roku 1386. V roku 1350 kráľ Ludovít Veľký udelil obyvateľom Veľkého Gýmeša právo týždenného trhu ¬ za ich služby voči kráľovi. gymes_historia_new V roku 1356 kráľ hrad Gýmeš daroval kráľovne Márií. Na požiadanie kráľovnej Márii Blažej (resp.Baláž) Forgáč zabil v roku 1386 Máriinho soka kráľa Karola Malého z rodu Anjou, ktorý vládol iba 39 dní. Dar pre Blažeja, ktorý prvý použil priezvisko Forgáč, od kráľovnej Márii bol hrad aj s príslušnými majetkami. Do Hont-Poznaňovho erbu, na základe armálesu pribudla postava ženy – kráľovna Mária. To, už ide o zakladateľa vetvy a erb rodu Forgáč. Táto darovacia listina spomína iba štyri obce: Veľký a Malý, Horný a Dolný Gýmeš. Iný historický zdroj uvádza, že Gýmeš vlastnili už predtým príbuzní Blažeja a Blažejovi odmenou bolo štyridsať dedín. Dlho sa Blažej z darov za vraždu soka kráľovnej Márii netešil. Za pol roka bola jeho sťatá hlava v Taliansku u vdovy Margity. Spor o hrad nastal po spomenutej smrti Blažeja Forgáča. Kráľ Žigmund v roku 1400 rozhodol, že hrad budú vlastniť synovia Peter a Mikuláš Forgáč. Chamtivosť hradných pánov Gýmeša vytvorila spor s cirkvou. Majetkové nezhody gýmešského panstva s opátom vo sv.Beňadiku v roku 1403 riešil gýmešský zemepán Mikuláš Forgáč rabovaním požitavských obcí. O pôvode názvu hradu resp. obce Gýmeš sa vytvorilo viacero teorií. Najčastejšie sa uvádza, že názov je vytvorený zo slova „gím“, čo v staršej „uhorštine (?)“ znamenalo Jeleň. Slovenský „jeleň“ má v maďarskom jazyku ekvivalent „szarvas“. Podľa jeleňa – Jelenec si poslovenčil názov obce až 1.X.1948. V ľudovej tradícií sa zachovalo vraj aj pomenovanie podľa kopca s pôvodným názvom „Dym“, z ktorého dostala pomenovanie najprv obec Dymeš neskôr Gýmeš a o nejaké storočia pozdejšie aj hrad Gýmeš. gymes3(zdroj: www.ephoto.sk) Dobre viditelný kopec Dúň má vyvýšené bradlo, kde bol prvý drevený hrad, z ktorého dymom signalizovali hroziace nebezpečenstvo do centra starých Slovákov starobilej Nitry. Kopec “Dým“ a od neho „dymíš“ a od slovesa použitím Gy- namiesto Dy- čiže skomelením na Gýmeš. Sú to len povesti založené na dohadoch, ale tie môžu, ale aj nemusia byť pravdivé. Zaujímavosťou ale je, že v roku 1920 sa Kostolany pod Tríbčom nazývali Dýmeš Kostolany. Hradisko bolo aj neďaleko na Lysci a to z ml.doby halštatskej, takže bude ťažko identifikovať historické údaje bez archeologického výskumu. Začiatkom novoveku sa Turci niekoľkokrát snažili dobiť hrad Gýmeš. Až v roku 1576 hrad Gýmeš zničili Turci. Rok 1610 bola roľnícka vzbura, lebo Forgáčovci vyberali vysoké poplatky (dane a zvýšené roboty). Vzbura bola majiteľmi Gýmeša kruto potlačená. gymes_kres(zdroj: www.zamky.sk) Hrad bol už značne zničený. Roku 1613 dal opraviť s veľkými nákladmi Žigmund Forgáč hrad Gýmeš. V roku 1618, keď bol Žigmund zvolený za palatina, bojoval proti sedmohradskému kniežaťu Gabrielovi Betlenovi. Ten sa mu prišiel s početným vojskom pomstiť, majetky vyplienil a hrad Gýmeš podpálil. V roku 1619 požiadal palatín Forgáč Tekovskú župu o pomoc pri oprave hradu Gýmeš. Hrad opravil, zariadil i vyzdobil. Roku 1663 hrad Gýmeš dobili Turci. Práce na obranných zariadeniach pokračovali aj v 16. storočí, keď pri vstupe do hradu postavili veľkú vežu lichobežníkového pôdorysu a valcovitú vežu. Zvýšené roboty, poplatky a dane vyústili v r.1610 do roľníckej vzbury poddaných, ktorú panstvo kruto potlačilo. Pri obnove hradu, zničeného Turkami po páde Nových Zámkov na jeseň 1663, postavili na južnej, najviac ohrozenej strane nové opevnenie s delovými baštami. Gýmeš bol jedným z mála hradov, kde prebiehali stavebné práce ešte v 18. storočí. Do tohto obdobia sa datuje premena gotického paláca na rodovú kryptu Forgáchovcov s kaplnkou. Až v polovici 19. storočia panstvo hrad definitívne opustilo a začal sa rozpadávať. Gymes_N_01(zdroj: www.slovenskehrady.sk) Začiatkom 18.storočia, včase Rákocziho povstania sa majiteľ hradu Gýmeš, Žigmund II. Forgáč stal veliteľom Rákocziho vojska, za čo sa dostali do vyhnanstva a hrad Gýmeš sa stal majetkom kráľa. Cisár Jozef I. predal hrad Gýmeš českému kancelárovi gr. Jánovi Vratislavovi. Od neho odkúpil hrad rožňavský biskup Pavol Forgáč, ktorý ho opravil. Na hrade dal postaviť 4 kaplnky, z ktorých sa zachovala jedna – sv.Ignáca. Bol to patrón hradu a na výročie bývali slávnostné hody s veľkou parádou. Používalo sa kňažské rúcho vyšívané ženskými vlasmi. Pod touto kaplnkou bola rodinná hrobka Forgáčovcov s veľkým krížom z alabastru. Biskup Pavol dal v r.1720-22 v obci Gýmeš postaviť kostol a barokový hrad. Presťahovanie dedičov do kaštieľa bol začiatok konca hradu Gýmeš. Forgáčovci sa presťahovali do novopostaveného kaštieľa, v ktorom bolo výzdobou až 1756 poľovníckych trofejí, ktoré postupne z kaštieľa zmizli. Len nedávno zachovalý hrad Gýmeš, v roku 1833, nechal Karol Forgáč zdevastovať tým, že dal rozobrať strechu hradu a konštrukciu krovu použili na výstavbu cukrovaru v Jelenci. Tak sa stala aj z hradu Gýmeš zrúcanina, ktorá stále viac a viac chátra. Ťažko posudzovať zdravie miestneho, posledného, náruživého starého mládenca, grófa Karola Forgáča (1825-1911), po ktorého smrti sa prihlásilo na súde 46 matiek o podiel na dedičstve pre svojich ľavobočkov. Údajne ich bolo oveľa viac a román Laca Zrubca – Gýmešský hárem uvádza až „80 mladučkých grófiek“. Dedičia sa nestarali o hrad, až ho sami zničili. Roku 1840 hrad začal pustnúť a nemal ho kto opraviť. Roku 1868 zriadili Forgáčovci chov muflónov, ale v roku 1883 muflonie stádo vypustili do prírody. V roku 1950 prešla zrúcanina do majetku štátu. Zhodou okolností tak uplynulo presne 700 rokov od založenia hradu, keď ho pôvodní majitelia opäť stratili. Štát hrad zveril pod správu Štátnych lesov, ktoré pochopiteľne pre svoje zameranie a obmedzené možnosti nemohli zabezpečiť záchranu hradnej zrúcaniny, ktorej neustála deštrukcia nebola dodnes pozastavená. Pri porovnávaní historických fotografií je možné zistiť, že najväčšími úbytkami murív boli postihnuté palácové krídla vnútorného hradu, nehovoriac o množstve ďalších menších deštrukcií na zvyšných častiach hradného komplexu. Takto sa na prelome rokov 1997/1998 zrútila napríklad horná časť pôvodnej prejazdnej veže vo východnom predhradí a neustále dochádza k silnému rozrúšaniu ďalších korún murív objektov, zániku hodnotných omietok a architektonických detailov. Múry postupne pohlcuje náletová zeleň, vzrastlé stromy zneprehľadňujú členenie hradu a ich korene rozrúšajú zasypané konštrukcie. gymes_maketa Medzi jednu z mála snáh o začistenie hradného areálu od zelene patrila aktivita klubu EkoGýmeš. Jeho členovia v rokoch 1985-1987 začistili a sprístupnili niektoré partie zrúcaniny, sústredili voľne rozmiestnené opracované články na jedno miesto a vyčistili aj studničku pod hradom. Efektívnosť týchto prác ale bola len dočasná kvôli absencii ďalšej údržby. Z rovnakého dôvodu neprinieslo trvalejší výsledok ani odstránenie kmeňov najvzrastlejších stromov pracovníkmi Štátnych lesov v roku 1999, ktoré sa uskutočnilo z iniciatívy Pamiatkového ústavu v Nitre. Akoby nestačilo, že táto dodnes nezdokumentovaná a podrobne nepreskúmaná zrúcanina sa čoraz rýchlejšie stráca pred našimi očami, k jej likvidácii napomáhajú novodobí „vykrádači pokladov“. V snahe uspokojenia osobných cieľov rozrúšajú terén a murivá ohrozujúc stabilitu hradu a oberajúc ho tak o jedinečnú výpovednú hodnotu. A tak budúcnosť tejto vysoko hodnotnej pamiatky závisí od rýchlych opatrení smerujúcich k zabezpečeniu stability murív v havarijnom stave a v prebudení aktívneho záujmu verejnosti o záchranu nášho zanikajúceho kultúrneho dedičstva.

Jedným z hradov dohliadajúcich na údolie rieky Nitry s dôležitými stredovekými komunikáciami bol Oponický hrad. Jeho zrúcanina nad rovnomennou obcou nás i dnes upúta pri pohľade z údolia na členitý masív Tríbečského pohoria. Interpretáciou výsledkov architektonického prieskumu zrúcaniny v konfrontovaní s písomnými prameňmi chceme upozorniť na význam tejto lokality v minulosti, priblížiť jej vývoj a pamiatkové hodnoty hradnej architektúry. Nepretržité osídlenie oblasti Oponíc už od 9. sto­ročia dokladá črepový materiál, získaný povrcho­vým zberom z intravilánu obce, ako aj spod hrad­ného vrchu.1 Azda už koncom 11. storočia udelili uhorskí králi severozápadnú časť chotára dnešných Oponíc hradným rytierom - jobagíónom Nitrian­skeho hradu. Na nej v priebehu 12. storočia vzniklo nové sídlo Malé Oponice, v listinách po prvýkrát uvádzané v roku 1244 spolu s kostolom a tiež su­sednými Veľkými Oponicami.2 Zmienený román­sky kostol možno s veľkou pravdepodobnosťou stotožniť so základmi jednoloďovej sakrálnej stav­by s pravouhlým presbytériom, ktoré sa našli v roku 1963 počas stavebných prác na školskom dvore.3 Kým ešte v polovici 13. storočia patrili Malé Oponice hradným rytierom a Veľké Oponice Nit­rianskemu hradu, na sklonku 13. storočia sa stali majetkom Čákovcov, ktorí neďaleko Topoľčian vy­budovali hrad Topoľčany. Podobne v Oponiciach nechal postaviť kamenný hrad brat Matúša Tren­čianskeho - magister Čák. V listinách sa Oponický hrad prvý raz spomína v roku 1300, kedy ho spravoval Čákov kastelán komes Valentín, syn Bohuslava z Trstian. Výbojnou politikou Matúša Čaká Trenčianskeho boli začiatkom 14. storočia násilne zaujaté aj okolité majetky nitrianskeho biskupstva a kapituly, čím sa Oponický hrad stal po predčasnej smrti Matúšovho brata ochrancom jadra rozrasta­júcej sa Matúšovej dŕžavy. Výhodná voľba staveniska na skalnej ostrohe, ukončujúcej terasovitý výbežok zo svahu hlavného hrebeňa pohoria, umožňovala široký priehľad na frekventované údolie Nitry a poskytovala dôležité vizuálne prepojenie s lokalitou hradiska nad Dražovcami pri Nitre, ako aj vodnými hrádkami v Ludaniciach a Nitrianskej Strede. I keď najstaršie stredoveké murivá hradu zväčša podľahli prestavbám v novoveku, môžeme z mala zachovaných nadzemných zvyškov identifikovať najmä torzo prí­zemia pôvodnej valcovej obrannej veže. Veža bola vysunutá z obvodovej hradby proti smeru najočakávanejšieho útoku a chránila tak zástavbu menšieho hradného areálu, z ktorého sú viditeľné len fragmenty obvodovej hradby na sever­nej a západnej strane. Historické vyobrazenia a staršie fotografie hradu dokumentujú zachovalosť asi 20 metrovej výšky veže ešte na konci minulého storočia, pričom jej úplný zánik nastal v 50. rokoch, D. Menclová pri prieskume hradu v roku 1957 ešte zaznamenala dnes zaniknutý vstup do veže z neskôr pristavaného traktu na západe a v jeho sused­stve úzke okno s odtrhnutým kamenným ostením.5 Neskôr o veži publikovala, že jej čelo bolo pôvodne zakončené britom na zoslabenie deštrukčných účinkov dopadajúcich striel, pričom ojedinelý výs­kyt takýchto veží na území Slovenska vysvetľuje ako moravský import cez príbuzenské vzťahy Čákovcov s moravskými Šternberkovcamí.6 Žiaľ, v ča­se jej prieskumu bola veža v mieste britu už veľmi rozpadnutá a na pôdoryse hradu od J. Könyökiho z roku 1887, kedy ešte stála takmer celá, nemá zakreslený brit.7 Vzhľadom na nepresnosť' Könyökiho dokumentácie a mierne sploštený tvar zachované­ho zvyšku prízemia veže s osami asi 8,5 m a 9,5 m, mô­žeme bez archeologického odkryvu iba predpokla­dať pôvodnú existenciu aspoň nevýrazného britu. Pre moravskú predlohu takejto hradnej dis­pozície s útočištnou obrannou vežou - bergfritom sa prihovára tamojší častý výskyt obdobných val­cových bergfritov kráľovských hradov, objavujú­cich sa už pred polovicou 13. storočia, vrátane nes­korších šľach­tických (Sádek, Pernštejn).8 Pokrokovosť bergfritovej dis­pozície spočívala v oddelení obytnej, obrannej, prí­padne sakrálnej funkcie hradu od samostatných objektov - paláca, veže, resp. kaplnky, pričom veža svojou polohou chránila obytnú zástavbu hradu zo smeru najväčšieho ohrozenia. Preto bola aj oponická veža situovaná oproti nebezpečnému stúpa­júcemu horskému svahu, a clonila tak miniatúrne jadro s nepravidelným oválnym pôdorysom 23 x 20 metrov s predpokladaným vstupom v severnej čas­ti. Palác bol situovaný pravdepodobne za vežou a nie je vylúčené, že mu patria subštrukcie múrov zá­padnej budovy, čo by mohol preukázať len archeo­logický výskum. K vonkajším obranným prvkom Čákovského hradu zrejme patrila aj okružná prie­kopa, zachovaná sčasti na severozápade a juhový­chode. Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho bez dedi­čov v roku 1321 boli tunajšie Matúšove hrady na kráľov pokyn v krátkom čase obsadené kráľovským vojskom, ktoré viedol magister Mikuláš z rodu Gutkeled. Niektorí bývalí Matúšovi kas­teláni, keďže videli márnosť svojho odporu, vzdávali sa bez boja. Tak to bolo i v prípade Oponíc. Tunajšieho Matúšovho kastelána Jána, syna Markuša z Výčapiek, kráľ dokonca obdaroval za to, že mu bez boja vy­dal Oponický hrad.9 Takto sa neporušený dostal do kráľovských rúk a bol spra­vovaný kastelánmi z radov vyššej šľachty. Ich aktivitou vznikla pod hradom aj nová osada Lehôtka, ktorou prechádza­la významná cesta pries­mykom popod Tribeč do Kostolian a Ladíc, spá­jajúca tak Ponitrie s údolím Žitavy. Zmena v držbe hradu nastala v roku 1392, ke­dy hradné panstvo získali tri dcéry Mikuláša z Čeklísa a ich manželia, z kto­rých Peter, syn Tomáša zo Stráží, sa na základe deľby majetkov v roku 1395 stal jediným majiteľom hradu a prislúchajúcich obcí - Oponice, Lehôtka a Po­lianka.10 Peter sa stal aj zakladateľom rodu Apponyiovcov, ktorého členovia si od roku 1411 píšu predikát po hrade – de Apon a jeho zásluhou získali Oponice v roku 1396 aj právo slobodného týždenného trhu.11 V rozma­chu hospodárstva na panstve pokračovali aj Petrovi synovia Tomáš a Mikuláš. V roku 1416 po smrti Tomáša sa Mikuláš zmluvne zaviazal opat­rovať bratove siroty a prisľúbil do čias ich dospelos­ti hrad opraviť na svoje náklady, čo aj dodržiaval.12 S niektorou z mladších stredovekých úprav hra­du v 15. storočí súvisí aj prieskumom identifiko­vaná obvodová hradba, obkolesujúca v 8 až 12-metrovej vzdialenosti hradné jadro; vytvára sa tak predhradie v podobe širšieho parkanu. Hradba sa zachovala len v krátkych rovných úsekoch na seve­rozápade a juhovýchode, kde sa v jej korune zacho­val tiež zvyšok pôvodnej štrbinovej strieľne s oboj­stranne roztvorenými špaletami. Strieľňa bola pri­spôsobená už pokrokovým ručným strelným zbra­niam a svojou orientáciou bránila východné predpolie s prístupovou komunikáciou. Vstup do takto opevneného hradného areálu predpokladáme cez priekopu na severnej strane, kde ešte J. Könyöki identifikoval murovaný pilier spúšťacieho mosta. Zrejme už vtedy sa pre hospodárske potreby hradu využívali susedné, ľahko opevnené plošiny, vyme­dzené priekopami. V staršej literatúre tradovaná zmienka o dobytí a zničení hradu husitmi sa nezakladá na pravde, pretože hrad bol ešte neskôr, v časoch panstva Já­na Jiskru a bratríkov, bezpečným útočiskom pre Apponyiovcov a ich spriatelené rodiny a boli v ňom bezpečne strážené cennosti z okolia. Pravdou však je, že husiti na jeseň roku 1431 prešli Ponitrím a vypálili Malé i Veľké Oponice.13 Už v druhej polo­vici 15. storočia mali Apponyiovci vo Veľkých Oponiciach šľachtické kurie, ktoré v čase bezpečia boli ich trvalými obydliami a hrad slúžil najmä na ús­chovu rodinných cenností i ako útočisko v čase ohrozenia. O tom, že sa Apponyiovci na hrade tr­valo nezdržiavali, svedčí aj lúpežné prepadnutie nedbalo stráženého hradu poddanými Anny Ludanickej z neďalekých Ludaníc v roku 1514.14 Rýchlo vzrastajúce turecké nebezpečenstvo a zlý stav poškodeného hradu viedli v roku 1542 Benedikta Apponyiho k rozhodnutiu hrad obnoviť. Následné spory so spolumajiteľom hradu zrejme celú obnovu spomalili, lebo ešte v roku 1566 muse­la vdova po Benediktovi, vlastniaca väčšiu časť hra­du, svoju čiastku zálohovať Jánovi Apponyimu pre nedostatok peňazí na opevňovacie práce.15 V týchto prvých renesančných opevňovacích prácach po roku 1542 bolo na západnej strane predhradia vybudované dodnes zachované muro­vané opevnenie s mohutnou nárožnou baštou trištvrte kruhového pôdorysu s priemerom 15 metrov. Bašta ako dvojpodlažná, smerom do nádvoria pô­vodne otvorená obranná stavba, nazývaná Tereš, mala nad vysokým prízemím poschodie s piatimi veľkými delovými strieľňami, sprístupnenými po drevenej ochodzi. Ochodza plynulé prechádzala aj na priľahlé úseky nových hradieb predhradia, ktoré obsahovali menšie strieme na ručné strelné zbrane. Ich obojstranne roztvorené špalety mali kamenné segmentové záklenky a strelný otvor lemoval dre­vený rám. Novým opevnením sa takto zväčšila plocha stredovekého predhradia a vysu­nutou nárožnou polohou bašty sa docie­lil široký vejár delostreleckej obrany zá­padného predpolia hradu. Pri prestavbe predhradia tiež zrekonštruovali jeho poškodenú stredovekú hradbu na juhovýchode a podperou spevnili ope­vnenie horného hradu. Vzhľadom na zachované zvyšky horného hradu možno usudzovať, že na nádvorí severne od veže bola vystavaná nová obyt­ná budova s obdĺžnikovým pôdorysom. Kým pre prvú renesančnú prestavbu hradu bolo charakteristické murivo len zo šedého lomového kameňa, v ďalšej podstatne rozsiahlejšej neskoro-renesančnej prestavbe sa už vo veľkom využívala aj pálená tehla, a to najmä v špaletách a záklenkoch otvorov, ako i v klenbách. Len obnovenie zástavby hradného jadra sa sčasti uskutočnilo zo sekundár­ne použitého ružovkastého kameňa, z ktorého bo­la vystavaná aj hlavná veža. Zastarané ranorenesančné opevnenie hradu, spôsobené prudkým rozvojom delostrelectva v 16. storočí a pretrvávajúce turecké nebezpečenstvo si vynútili dlhodobý pobyt Apponyiovcov na hrade a vyvolali potrebu vybudovať ďalšie obytné priestory, ktoré by spĺňali aj nároky na reprezentáciu rodiny s vysokým spoločenským postavením. Preto pri neskoro renesančnej prestavbe zmenili staršiu obran­nú baštu na obytnú budovu a nadstavali ju o jedno obytné podlažie. Staršie strieľne na poschodí bašty prestavali na okná, zdobené na fasáde jednodu­chou pásovou paspartou a v mieste juhovýchodnej strieľne osadili vchod do nového arkierového prevetu. Zo strany nádvoria k bašte pristavali obytný trakt, prepojený aj s novým štvorpodlažným palá­com, pristavaným pre stiesnenosť predhradia k je­ho opevneniu z vonkajšej juhozápadnej strany. Na stenách paláca sa dodnes zachovali veľké kruhové kapsy po trámových stropoch, zdobené špalety vstupných otvorov, ako aj zvyšky krbu na najvyš­šom podlaží. Pri prestavbe sa obnovilo a rozšírilo aj juhový­chodné opevnenie predhradia. Starú staticky naru­šenú hradbu zbúrali a ponechanú časť pilierovito podopreli úsekom nového opevnenia. V mieste na­pojenia novej hradby situovali strieľne na bočnú obranu prístupovej komunikácie. Ďalšie strieľne sa zachovali v korune nového opevnenia. Boli prís­tupné z podkrovia predpokladanej hospodárskej budovy, z ktorej sa na nádvorí zachoval len muro­vaný valcovitý stĺp, nesúci zrejme pôvodnú stropnú trámovú konštrukciu. Najveľkolepejšou súčasťou tejto prestavby bol ďalší obytný a reprezentačný palác na severový­chodnej strane predhradia. Mo­hutná štvorpodlažná budova s ob­dĺžnikovým pôdorysom 26 x 14 metrov bola opäť pre stiesne­nosť predhradia vysunutá až za jeho hradbu, čím vyplnila priestor pôvodnej priekopy. Dominantnosť a pohľadová exponovanosť paláca zo strany prístupovej cesty z obce viedla staviteľa k vytvore­niu osovo symetrickej kompozície rozmiestnenia okien na severovýchodnej fasáde. Plastické členenie fasád sa dosiahlo jedno­duchou kordónovou rímsou s polkruhovou profiláciou a bohatšie profilovanou podstrešnou rímsou. V interiéri tohto priečne trojtraktového paláca sa nad zasypanými pivnicami zachovali odtlačky te­hlových lunetových klenieb prízemia, zdobených štukovými rebrami. Vyššie dve podlažia mali trá­mové stropy, a na najvyššom poschodí sa nachá­dzala veľká reprezentačná sála. Rozsiahla prestavba neobišla ani horný hrad, ktorý prestavbou navždy stratil svoju stredovekú dispozíciu. Okrem spevnenia severnej obvodovej hradby priechodným pilierom dostala staršia se­verná obytná budova novú tehlovú lunetovú klen­bu a od východu ju rozšírili o vedľajší trakt primknutý k veži, čím sa tu zastavala voľná plocha predhradia. Zároveň na južnej strane nádvoria, v mies­te predpokladaného stredovekého paláca, vybudo­vali novú obytnú poschodovú budovu, z ktorej do­dnes stojí len východné nárožie. Opísaná rozsiahla prestavba hradu takmer úpl­ne zotrela staršie stredoveké konštrukcie a nahra­dila ich novými, zväčša obytnými reprezentačnými budovami s výzdobou v štýle neskorej renesancie. Keďže do predpolia orientované budovy už nemali potrebné obranné prvky, mohla sa obrana hradu riešiť prenesením delostreleckých pozícií na pred­sunuté terasy s drevo zemným opevnením. Zvyšky takýchto terás sa dodnes zachovali severozápadne a juhovýchodne od hradu, kde terasu dopĺňa aj valové opevnenie. Pôvod a predpokladanú funkciu týchto predsunutých opevnení však môže objasniť len archeologický výskum. Podľa použitia tvaro­slovných architektonických prvkov pri prestavbe ju časovo zaradujeme približne do začiatku 17. storo­čia, kedy bol spolumajiteľom hradu Pavol Apponyi - jedna z najvýznamnejších osobností rodu. Bol jed­ným z podpisovateľov Viedenského mieru a neskôr i kráľovským radcom a hlavným tekovským župa­nom. Zo spôsobu rozdelenia hradu medzi Pavlom, Petrom a Blažejom Apponyiovcami v roku 1613 vy­plýva, že už vtedy väčšina opísaných objektov mu­sela existovať. Petrovi a Pavlovi totiž pripadla veľká bašta Tereš a časť pivnice južne od bašty, ďalej všet­ky stavby na juhu a časť rytierskej siene s vežou. Blažej nadobudol budovy na severnej strane, pri­čom studňa, hradná brána, schodiská, pracháreň a byty strážcov brán užívali spoločne."1 Hrad, ako to uvádza Matej Bel, vynikajúco uchránil majiteľov i susedov v čase tureckých ne­pokojov,17 avšak plieneniu podľahla obec s kosto­lom, ktoré Turci vypálili. Mladšie identifikované úpravy hradu sa týkali len dispozičných úprav nie­ktorých objektov a malým rozsahom nezasiahli do siluety hradu. Po Petrovej a Pavlovej smrti zostala väčšina hradu bez údržby a osud chátrajúcej stavby dovŕšil požiar v roku 1645. Napriek tomu hrad neskôr poslúžil za útočisko kuruckým povstalcom, takže ho po obsadení na začiatku 18. storočia cisár­ske vojská zbúrali.18 Dnešná zalesnená zrúcanina sa rýchlo rozpadá­va. Kým ešte v medzivojnovom období v siluete hradu dominovala valcovitá veža, dnes je sotva či­tateľný pôdorys jej rozpadnutého prízemia, bez vi­diteľného vnútorného priestoru. V 80. rokoch sa zrútila časť západnej steny severovýchodného palá­ca a jeho vyklonené hlavné priečelie hrozí zrúte­ním. Zrúcanina, ktorá nesie pamiatkové hodnoty zväčša renesančnej architektúry hradu, dnes nalie­havo volá po záchrane, pretože je cennou výpove­ďou o úrovni architektúry opevneného sídla výz­namnej rodiny Apponyiovcov.